Advokátní kancelář Pokorný, Wagner & partneři, s.r.o.

Niekoľko úvah nad zákonom č. 300/2008 Sb., o elektronických úkonoch a autorizovanej konverzii dokumentov - Právní rozhledy

Autor : Tomáš Ščerba ( advokátní koncipient AK Pokorný, Wagner & spol.)
Úvod
Súčasné legislatívne prostredie celkom nepochybne generuje mnohé právne normatívne akty, ktoré svoj teleologický účel napĺňajú s väčším či menším úspechom. Zákon č. 300/2008 Sb., o elektronických úkonoch a autorizované konverzii dokumentov (ďalej ako „zákon o elektronických úkonoch“ či „zákon“) pochádzajúci z dielne Ministerstva vnútra ČR bol dlhodobo pripravovaným počinom na poli tzv. e-kontraktácie. Spočiatku vznikal pod gesciou Ministerstva informatiky a následne agenda spojená s touto problematikou prešla komplexne na Ministerstvo vnútra. Ide o zákon, ktorý do značnej miery mení tradičné ponímanie právneho úkonu, resp. elektronického právneho úkonu. Zaujímavosťou tohto zákona je i skutočnosť, že pre riadne napĺňanie svojho účelu vyžaduje súčinnosť viacerých orgánov, napr. súdov, Ministerstva spravodlivosti ČR či profesných komôr - Českej advokátskej komory, Notárskej či Exekútorskej komory ČR). Je preto na mieste i jeho označenie ako tzv. eGovernment Act, teda zákon o eGovernmentu. Zákon o elektronických úkonoch nie je možné komparovať s rovnakými zákonmi v iných krajinách Európskych spoločenstiev, pretože v tomto prípade ide skutočne o unikátnu právnu normu. Dá sa len odkazovo konštatovať, že zákonodarca našiel pri jeho koncipovaní niekoľko inšpirácii v susednom Rakúsku, kde platí úprava podobná, nie však identická (každopádne rakúsky zákon sa do istej miery stal predlohou pre pripravovaný zákon o základných registroch – viď ďalej). Prečo je zákon prelomový a aké sú jeho výhody? Ako už bolo uvedené, zákon je súčasťou tzv. eGovernmentu, ktorý sa už sám osobe vyznačuje vysokou mierou revolučnosti v tradičnom právnom ponímaní. Česká republika v ostatnom čase realizovala niekoľko zásadných zmien, a to nielen na poli práva ako takého, ktoré sú pozitívne pre ďalšiu informatizáciu celej spoločnosti. Jedným z pozitívnych elementov, ktoré tomuto nastolenému trendu „informačnej revolúcie“, ktorú v ostatnom čase zažívame, nasvedčujú, je i text zákona o elektronických úkonoch. Je to predovšetkým pre to, že celkom nepopierateľne tento zákon prináša viacero priaznivých momentov využiteľných v každodennej praxi mnohých subjektov, na ktoré svojou dikciou odkazuje. Predne tak pôjde o zásadné zjednodušenie a zrýchlenie samotného procesu komunikácie medzi subjektmi presumovanými zákonom. Je možné uviesť, že takýto režim „elektronických“ právnych vzťahov predpokladaný novým zákonom o elektronických úkonoch nemal v českom legislatívnom prostredí doteraz obdobu, a to i z toho dôvodu, že vždy bolo nutné pri komunikácii s príslušným orgánom verejnej moci nevyhnutné disponovať elektronickým podpisom určitého presne definovaného štandardu. Zrýchlenie komunikácie na základe tohto zákona potom okrem iného znamená, že elektronický podpis sa zo samej podstaty veci nevyžaduje, čím sú viaceré možné komplikácie zanedbateľné. Ďalšou zásadnou výhodou je predovšetkým trend neustáleho zvyšovania bezpečnosti, a to ako dátových schránok, tak i samotného komplexného systému jednotlivých prvkov informačného systému. Je teda možné celkom iste predpokladať, že riziko plynúce z posielania, prenosu a prijímania dokumentov nezabezpečeným elektronickým kanálom (napr. elektronické kanály tretích osôb), sa do značnej miery eliminuje. V tejto súvislosti sa však na strane druhej môžu objaviť i určité riziká či dokonca relatívne sofistikované počítačové hrozby, o ktorých bude v stručnosti pojednané nižšie. Pokiaľ je na tomto mieste vhodné ilustrovať priame praktické výhody pre jednotlivé fyzické osoby, na ktoré dikcia nového zákona rovnako dopadá, nie je možné opomenúť, že jedným z najzásadnejších pozitívnych aspektov nového zákona o elektronických úkonoch je jednoduchosť spočívajúca v samotnej elektronizácii dokumentu (t.j. nie je nevyhnutne potrebné, aby takáto fyzická osoba disponovala papierovým dokumentom). To je praktické predovšetkým pri nutnosti realizácie mnohopočetnej (opakovanej) komunikácie s orgánmi verejnej moci, keď za pomoci digitalizovaného dokumentu a dátovej siete so štátnou garanciou odbúravajú sa čakacie doby či iné bariéry toľko typické pre „klasické“ doručovanie dokumentov do podateľní jednotlivých štátnych úradov. Pochopiteľne, ako bolo uvedené už vyššie, i skutočnosť, že nie je pre danú komunikáciou nutný elektronický podpis, predurčuje zákon o elektronických úkonoch z hľadiska reálnej „občianskej použiteľnosti“ na vysoký stupeň praktickej aplikácie. Legislatívny kontext Nemenej zaujímavou skutočnosťou, ktorú je možné historicky vysledovať, je i súbor okolností, za ktorých text zákona vznikal. Málokto si už dnes spomenie, že pôvodne samotný názov zákona obsahoval i odkaz na tzv. „osobné čísla“. Nakoniec však úprava osobných čísel, ako tzv. jedinečných identifikátorov (nemajúcich identifikujúci príznak najviac typický pre napr. rodné čísla fyzických osôb), z obsahu zákona vypadla (a pochopiteľne tak i z promulgačného listu zákona). Problematika osobných čísel je natoľko špecifická, že je predmetom úpravy pripravovaného zákona - tiež z dielne Ministerstva vnútra, ktorého promulgačný list by mal prinajmenšom niesť názov „zákon o základních registrech“ a ktorý by mal konzistentne upravovať problematiku tzv. zdrojových a agendových identifikátorov. Aktuálne má tento návrh v Poslaneckej snemovni Parlamentu ČR pridelené číslo sněmovního tisku 598. Je možné predostrieť, že zákon o elektronických úkonoch, pripravovaný zákon o základných registroch a navyše i zákon o elektronických občianskych preukazoch budú tvoriť spoločne základnú kostru zamýšľanej praktickej legislatívy vo vzťahu nielen k občanovi, ale i ďalším subjektom, v nastávajúcom období informačných a komunikačných technológií v Českej republike. Celkový rámec tejto sféry práva informačných a komunikačných technológií budú do budúcnosti nesporne doplňovať, v príslušných zákonných intenciách, i spresňujúce prevádzacie právne predpisy (vyhlášky). Na úvod je však pre vylúčenie akýchkoľvek aplikačných pochybností nevyhnutné uviesť, že súčasne so zákonom o elektronických úkonoch zostáva v platnosti a účinnosti občiansky zákonník, ktorý stanovuje pre jednotlivé právne úkony všeobecne platný právny rámec. Predovšetkým ide o riešenie esenciálnych otázok platnosti, účinnosti, formy atď. každého jednotlivého právneho úkonu. Novo pripravený zákon o elektronických úkonoch občiansky zákonník nesupluje, nijako ho nederoguje, iba spresňuje matériu elektronických právnych úkonov a naviac, zavádza niekoľko nových právnych kategórií, ktoré doposiaľ český právny poriadok neobsahoval. Zákon o elektronických právnych úkonoch má väzby i na správny poriadok, ktorým pre nie je možné v tomto článku venovať ďalší priestor a hlbšiu analýzu. Cieľom tohto článku nie je podať komparáciu jednotlivých ustanovení vyššie uvedených zákonov (t.j. občianskeho zákonníku, správneho poriadku a zákona o elektronických úkonoch), ale poukázať na vybrané otázky, ktoré sa v súvislosti s účinnosťou zákona o elektronických úkonoch vynárajú. Zjednodušene je v tejto súvislosti možné hovoriť o pozitívach tohto zákona a rovnako i o jeho nedostatkoch. Pokiaľ ide o samotné negatíva zákona, je potrebné upozorniť, že tieto môžu byť zatiaľ v období krátko po nadobudnutí účinnosti zákona iba latentnými. Preto je rovnako potrebné na niektoré z nich v krátkosti poukázať i v aspekte pro futuro. Pri konkrétnom skúmaní jednotlivých zákonných dikcií je pre zjednodušenie možné zákon o elektronických úkonoch vidieť v dvoch kľúčových rovinách, a to v rovine týkajúcej sa dátových schránok a v rovine stanovujúcej právny rámec pre tzv. autorizovanú konverziu. Z týchto pomyselných rovín je možné vysledovať i jednotlivé oblasti úpravy zákona. Predmet úpravy zákona o elektronických úkonoch Predmet právnej regulácie definuje zákonodarca stručne v § 1 zákona. V zásade je možné hovoriť o trojakom vymedzení predmetu regulácie tohto zákona. V stručnosti i samotný zákon predostiera, že sa použije na úpravu vzťahov súvisiacich s elektronickými právnymi úkonmi štátnych orgánov, orgánov územných samosprávnych celkov a ďalších štátnych orgánov či štátom zriadených inštitúcií (napr. Česká televize atd.), vrátane orgánov verejnej moci (tj. napr. notárov či súdnych exekútorov), a to voči fyzickým a právnickým osobám a následne právnických osôb voči orgánom verejnej moci. Jedným zo základných motívov zákonodarcu bolo rovnako umožniť elektronickú komunikáciu i medzi štátnymi orgánmi navzájom tak, aby tieto orgány mohli navzájom komunikovať efektívnejšie, rýchlejšie a sofistikovanejšie, ako im to umožňujú doterajšie komunikačné kanály verejnej správy. Zákon preto priamo v § 1 stanoví, že jeho predmetom sú rovnako i elektronickí právne úkony medzi orgánmi verejnej moci medzi sebou. Informačný systém dátových schránok je zákonom predpokladaný ako druhý okruh do úvahy pripadajúcich právnych vzťahov. Táto legislatívne aprobovaná oblasť je vo vodách českého právneho poriadku nová, a preto samotný text zákon vo svojom § 2 uvádza legálnu definíciou dátovej schránky, teda to, čo tento právny inštitút znamená. Zákon tak stanoví, že ide o elektronické úložisko určené na doručovanie orgánmi verejnej moci a k realizácii úkonov voči orgánom verejnej moci. Čo sa však rozumie výrazom „elektronické úložisko“, ktorý je v tejto súvislosti nepochybne výrazom fundamentálnej dôležitosti, zákon nestanoví. Jeho definíciu nie je možné dohľadať v žiadnom z doteraz platných a účinných právne normatívnych aktov. Bude teda pravdepodobne otázkou podzákonného právneho predpisu, aby elektronické úložisko adekvátne definične nastavil a vylúčil tak široké množstvo interpretačných a koniec koncov i bezpečnostných rizík. Tretiu základnú oblasť upravovanú zákonom predstavuje tzv. autorizovaná konverzia dokumentov. Podobne ako u dátových schránok, i v tomto prípade zákon ponúka legislatívnu definíciu autorizovanej konverzie dokumentov vo svojom § 22. Dátová schránka Ako bolo uvedené už vyššie, zákonodarca rozumie dátovou schránkou elektronické úložisko, pričom toto úložisko legislatívne atribuuje zvlášť pre fyzické osoby, podnikajúce fyzické osoby, právnické osoby, orgány verejnej moci a konečne orgány územných samosprávnych celkov. Vzhľadom na časový aspekt v spojení s vytváraním dátových schránok, zákonom predpokladaný postup je pre orgány verejnej moci nastavený favorizujúco na úkor fyzických osôb, pretože orgánom verejnej moci sa dátové schránky zriaďujú bezodkladne, kým pre fyzické osoby platí lehota troch dní.. Takýto úmysel zákonodarcu nie je možné než privítať vzhľadom na to, že akokoľvek budeme na využitie dátových schránok nazerať, praktické využitie budú tieto úložiská nachádzať predovšetkým pri činnosti orgánov verejnej moci, resp. vždy vo vzťahu k týmto orgánom. Na strane druhej je však otázkou, či je technicky celkom dobre možné tieto lehoty bez ďalšieho dodržať, resp. či aparát verejnej moci nebude generovať zbytočné prieťahy i v smere korektného zavedenia dátových schránok. Odpoveď na tieto otázky však celkom iste podá až prax niekoľkých najbližších mesiacov či rokov praktického užívania. Nesporne dôležitou otázkou je i výška nákladov, ktoré sú predpokladané zákonom pre zavedenie a udržiavanie príslušnej dátovej schránky. Kým o nákladoch na zriadenie dátovej schránky zákon hovorí jasnou rečou, o udržiavaní dátovej schránky (príp. správe technickej infraštruktúry s tým súvisiacej) už mlčí. Podľa zákona tak pre všetky spoločnosti zapísané v obchodnom registri (vrátane organizačných zložiek zahraničných právnických osôb registrovaných na území ČR) zriadi príslušný orgán poverený výkonom zákona, t.j. Ministerstvo vnútra ČR, dátovú schránku bezplatne na základe podanej žiadosti. Keďže jej jednotlivé náležitosti stanoví in concreto § 4 zákona pre fyzické osoby a § 5 zákona pre právnické osoby, k vydaniu prevádzacej vyhlášky v tomto smere zrejme nedôjde. Pre úplnosť je na mieste ešte podotknúť, že i v prípade, že obchodná spoločnosť má byť do obchodného registra zapísaná až po nadobudnutí účinnosti zákona (po 1. júli 2009), je zriadenie dátovej schránky bezplatné. Od práve uvedených nákladov je nutné odlišovať náklady spojené s prípadnými správnymi poplatkami za jednotlivé úkony v súvislosti dátových schránok (tieto sa pohybujú rádovo v sto korunách). S ohľadom na zavedenie inštitútu dátovej schránky sa objavila rovnako živá diskusia o otázke, kto presne má, resp. by mal mať, do dokumentov doručených do príslušnej dátovej schránky prístup. Pri fyzickej osobe, u ktorej zákon predpokladá vytvorenie tzv. dátovej schránky fyzickej osoby, problematika prístupu do dátovej schránky interpretačné problémy nespôsobuje. Z dôvodov čisto logických to bude teda práve táto fyzická osoba. V prípade právnickej osoby však situácia vyzerá na prvý pohľad komplikovanejšie, lebo právnická osoba má častokrát kolektívny štatutárny orgán. Samotný § 8 zákona však na tieto situácie pamätá, keď stanoví v treťom odseku, cit. „K přístupu do datové schránky právnické osoby je oprávněn statutární orgán právnické osoby, člen statutárního orgánu právnické osoby nebo vedoucí organizační složky podniku zahraniční právnické osoby zapsané v obchodním rejstříku, pro něž byla datová schránka zřízena.“ Nedá sa však neuviesť, že zákon v tomto smere nepamätá už na postup v prípade, ak sa nevedia napríklad na prístupe do dátovej schránky dohodnúť samotní vlastníci spoločnosti. Najvypuklejšie sa tento problém javí v akciových spoločnostiach, kde spor o konkrétny dokument môže vyvolávať značné problémy a vypätú atmosféru najmä medzi samotnými akcionármi. V živote však dochádza k mnohým ďalším situáciám, keď subjekt, pre ktorý je dátová schránka zriadená, nemôže z viacerých dôvodov so svojou schránkou komunikovať, t.j. „vyberať“ si z nej dokumenty tak, ako zákon predpokladá. Pre predstavu by sa dala uviesť situácia, keď je napr. fyzická osoba (pre ktorú je zriadená dátová schránka fyzickej osoby) hospitalizovaná v zdravotníckom zariadení. V procesných právnych predpisoch sa pre takéto či podobné situácie využíva napr. inštitút navrátenia lehoty. Zákon o elektronických úkonoch konštruuje zasa tzv. „inštitút poverenej osoby“, pričom ďalej je možné uvažovať i o podobných prípadoch – napr. ak má právnická osoba prokuristu, bude oprávnený vstupovať do dátovej schránky spoločnosti, ktorá mu prokuru udelila. S ohľadom na práve uvedené je však nutné upozorniť na dichotomickú štruktúru prístupu k jednotlivým dokumentom: kým osoba, pre ktorú bola dátová schránka priamo zriadená, má prístup ku všetkým dokumentom doručovaným do takejto dátovej schránky, poverená osoba nebude mať prístup k dokumentom označeným ako dokumenty do vlastných rúk. Ak vznikne potreba pre poverenú osobu vstupovať do schránky i za účelom spracovania dokumentov určených do vlastných rúk, čo je napr. v obchodných vzťahoch právnickej osoby možné celkom iste očakávať, bude nevyhnutné zaistiť, aby takáto poverená osoba mala udelené povolenie zo strany štatutárneho orgánu či zo strany fyzickej osoby, ktorej bola dátová schránka zriadená (v prípade dátových schránok fyzických osôb). Zákon sa tak snaží v čo najväčšej miere pridržiavať štandardnej právnej úpravy doručovania, pričom však navyše zavádza možnosť získať v prípade písomností do vlastných rúk povolenie i zo strany administrátora (viď § 8 ods. 7 zákona). To je praktické predovšetkým vo veľkých spoločnostiach (korporáciách, organizačných zložkách podnikov), kde je veľmi nepravdepodobné, že by napr. generálny riaditeľ pravidelne sledoval obsah takejto elektronickej dátovej schránky. Samotná podrobná úprava týkajúca sa prístupových údajov potrebných pre logovanie sa do dátovej schránky by mala byť obsahom pripravovanej vyhlášky opäť z dielne Ministerstva vnútra ČR. Podľa vyjadrenia zástupcov Ministerstva vnútra sa predpokladá prijatie dvoch vyhlášok, a to vo vzťahu k dátovým schránkam a rovnako i k autorizovanej konverzii dokumentov, o ktorej bude reč ďalej. Už teraz je však isté, že v prípade, ak napríklad fyzická osoba stratí alebo sú jej odcudzené prístupové údaje, Ministerstvo vnútra tieto údaje zneplatní a následne vydá fyzickej osobe údaje nové (zašle ich na príslušnú adresu). V prípade poverenej osoby tak situácia bude obdobná, keď napr. fyzická osoba, pre ktorú Ministerstvo vnútra dátovú schránku zriadilo, povolí v príslušnej aplikácii vydanie prístupových údajov pre poverenú osobu a tieto sú následne doručené na adresu takto určenej poverenej osoby. V prípade analýzy jednotlivých prístupových eventualít do príslušnej dátovej schránky sa zákonodarcovi podarilo úspešne vyhnúť termínom ako aktivácia a deaktivácia dátovej schránky. Namiesto týchto interpretačne nepresných termínov zavádza pojem „zpřístupnění“ a „znepřístupnění“ dátovej schránky. V tomto smere si zákonodarca zaslúži i ďalšiu pochvalu, keď stanoví konzistentne podmienky, na základe ktorých k takémuto sprístupneniu dochádza. V prípade fyzických osôb je týmto okamihom prvé prihlásenie osoby oprávnenej na prístup do dátovej schránky. Zákonodarca pamätal i na situáciu, pokiaľ z akýchkoľvek dôvodov k takémuto prihláseniu nedôjde bezprostredne (napr. v prípade už vyššie spomenutej hospitalizácie fyzickej osoby). V tomto prípade potom platí, že k prihláseniu došlo pätnástym dňom odo dňa, v ktorom boli doručené prístupové údaje (§ 9 zákona) oprávnenej osobe. Zákon tak konštruuje obdobnú právnu fikciu doručenia, ako je tomu v prípade občianskoprávnych či správnoprávnych predpisov. Základné varianty zneprístupnenia dátovej schránky potom následne podáva § 11 zákona o elektronických úkonoch. Systematika zákona rozlišuje okrem zneplatnenia prístupových údajov i prípady, keď dochádza k samotnému zrušeniu dátovej schránky. Dá sa konštatovať, že zákonodarca spravil krok vpred, keď pôvodnú dlhú časovú lehotu pre zrušenie dátovej schránky limitoval na súčasné tri roky od úmrtia fyzickej osoby či zániku právnickej osoby (bez právneho nástupcu). Bolo by len veľmi ťažké argumentovať v prospech ďalšieho predlžovania tejto lehoty (takéto prolongatio ad absurdum by za vyššie uvedených okolností bolo kontraproduktívne). Informačný systém dátových schránok Ďalším novým právnym inštitútom, ktorý predstavil zákon o elektronických úkonoch a ktorý má priamy súvis s dátovými schránkami (pričom súčasne využíva informačný systém evidencie obyvateľov), je tzv. informačný systém dátových schránok. Hlavnou úlohou tohto systému má byť vytvorenie akejsi komplexnej databázy spravovanej Ministerstvom vnútra (ako garantom), ktorá má uchovávať všetky relevantné údaje, a to ako o samotných dátových schránkach, tak o jej jednotlivých užívateľoch. V tejto súvislosti je však nevyhnutné upozorniť, že správcom informačného systému dátových schránok je Ministerstvo vnútra, avšak prevádzkovateľom tohto systému je subjekt celkom odlišný, a to držiteľ poštovej licencie. Táto skutočnosť sa dostala do textu zákona poslaneckým návrhom. Celkom iste ide zo strany zákonodarcu o snahu čo najviac zabezpečiť technickú prevoditeľnosť zákona, na strane druhej i Česká pošta (ktorá sa pod označením držiteľ poštovej licencie skrýva) nie je schopná ako univerzálny garant zaistiť prevádzkovanie takéhoto komplexného systému. Preto i z tohto dôvodu vypísala sama ako zadávateľ verejnú zákazku na dodávku potrebného hardware a software od komerčného subjektu. Kto teda bude „skutočným“ prevádzkovateľom informačného systému zostáva nateraz v tejto chvíli otáznym. Čo je však isté už v tomto štádiu implementácie zákona je, že oba subjekty, t.j. správca i prevádzkovateľ informačného systému, zodpovedajú za bezpečnostné parametre celého systému. Pre úplnosť je vhodné dodať, že jednotlivé, informačným systémom dátových schránok uchovávané informácie, sú stanovené v § 14 odseku 3 zákona. Všeobecne je však možné konštatovať, že informačný systém uchováva všetky informácie týkajúce sa prihlásenia a odhlásenia užívateľa dátovej schránky, odoslania a prijatia príslušného dokumentu či zneplatnenia prístupových údajov a zrušenie dátovej schránky. Z bezpečnostných dôvodov sa takýto rozsah informácií javí ako vhodný a v súčasnej dobe rôznych bezpečnostných rizík i žiaduci. V náväznosti na vyššie uvedené je vhodné upresniť, že všetky dokumenty doručované do dátových schránok podľa zákona o elektronických úkonoch majú formu dátovej správy. Je do istej miery na škodu, že samotný zákon neobsahuje legálnu definíciu dátovej správy pre účely tohto zákona. Varietu interpretačných možností, čo sa v konečnom dôsledku bude in concreto považovať za dokument doručovaný prostredníctvom a do dátovej schránky, tak nebude možné celkom zanedbať. Z tohto dôvodu preto bude na mieste postupovať hneď od počiatku účinnosti zákona (a následne i pripravovanej vyhlášky k zákonu o elektronických úkonoch) podľa všeobecne platných vykladacích pravidiel občianskeho zákonníka, resp. podľa zaužívaného terminologického aparátu práva informačných a komunikačných technológií. Problematika bezpečnosti dokumentov doručovaných prostredníctvom dátových schránok Ako bolo uvedené už v úvode, správnym orgánom na úseku bezpečnosti dátových správ je Ministerstvo vnútra ČR. Samotný zákon (viď § 20 odsek 2) v tejto súvislosti dokonca stanoví, že v právomoci Ministerstva je dátovú správu, ktorá obsahuje chybný formát alebo počítačový program spôsobilý privodiť ujmu na informačnom systéme, zničiť a vzápätí o tomto úkone upovedomiť adresáta takejto dátovej správy. Jednoducho povedané, doručovaná správa obsahujúca počítačový vírus, resp. iný nevyžiadaný software (ktorý zákon bližšie nešpecifikuje), bude v prípade, že technické prostriedky takúto správu detekujú, zničená. V tomto prípade sa však vynára hneď niekoľko praktických problémov, ktoré zákonodarca v texte zákona nijak nerieši. Tým najzákladnejším je predovšetkým skutočnosť, že za predpokladu, že detekčné nástroje informačného systému vyselektujú problematickú dátovú správu, existuje pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že užívateľovi nebude samotný obsah dokumentu (na ktorý sa „nabalil“ počítačový vírus) vôbec žiadnym z doteraz možných a z technického hľadiska do úvahy pripadajúcich spôsobov doručený. Zodpovednosť za bezchybnosť doručovanej dátovej správy sa tak síce prenáša na Ministerstvo vnútra ČR, avšak v konečnom dôsledku nemusí znamenať požadovaný efekt. Druhý problém spočíva v tom, že užívateľ dátovej schránky stráca ipso facto kontrolu nad samotným dokumentom, keď mu je po jeho zničení doručená iba informácia o tejto skutočnosti. Samozrejme, týmto sa súhrn prípadných problémov neuzatvára a pri hlbšej analýze je možné predstaviť si relatívne široký okruh možností, ktoré sú schopné z bezpečnostného hľadiska narušovať predpokladaný účel zákona. Autorizovaná konverzia dokumentov V prípade konverzie dokumentov je pre ilustráciu vhodné uviesť, že bližšie podmienky by malo Ministerstvo vnútra vydať prostredníctvom prevádzacieho právneho predpisu po tom, čo tento prejde okrem iného vnútrorezortným pripomienkovacím procesom. V tomto smere sa tak celkom iste dočkáme ďalších spresnení. Už v tejto chvíli je však možné predpokladať, že v praktickej rovine by mala táto „elektronická vidimácia“ fungovať tak, že pomocou scannovacieho zariadenia sa dokument transformuje do elektronickej podoby, následne sa vytlačí do fyzickej podoby a konečne sa k nemu priloží tzv. overovacia doložka (jej zákonné náležitosti stanoví § 25 zákona). Samotný zákon predpokladá konverziu na žiadosť a konverziu z moci úradnej (tzv. konverzia ex offo). V prvom prípade bude možné konverziu po nadobudnutí účinnosti zákona uskutočňovať i na už dnes celkom zaužívaných kontaktných miestach verejnej správy – tzv. Czech POINT-och. Tieto budú potom viesť evidenciu o všetkých uskutočnených konverziách. Samotnú konverziu dokumentov definuje zákon hneď v § 22 odsek 1, keď stanoví, cit.: „Konverzí se rozumí a) úplné převedení dokumentu v listinné podobě do dokumentu obsaženého v datové zprávě, ověření shody obsahu těchto dokumentů a připojení ověřovací doložky, nebo b) úplné převedení dokumentu obsaženého v datové zprávě do dokumentu v listinné podobě a ověření shody obsahu těchto dokumentů a připojení ověřovací doložky.“ Z práve uvedeného je zrejmé, že azda najväčší význam tohto zákona je možné pripísať skutočnosti, že po riadne uskutočnenej konverzii sú pôvodný dokument a vytvorený elektronický dokument použiteľné z právneho hľadiska a promiscue. V tomto zmysle je tak možné dôvodiť potenciálne vysokú používanosť i v každodennej praxi, keď obidva dokumenty majú (vrátane novovytvoreného – elektronického) rovnakú právnu silu z hľadiska právnej formy a následne i právnych účinkov. Všade tam, kde príslušný právny predpis, predovšetkým keď pôjde o právne predpisy procesnej povahy – typicky napr. občiansky súdny poriadok) stanoví doručenie dokumentov v písomnej forme, za riadne doručenie v písomnej forme sa bude považovať i autorizovanou konverziou vytvorený elektronický dokument. Kedy autorizovanú konverziu dokumentov nie je možné použiť Zákon exemplárne počíta i s prípadmi, kedy overenie dokumentu nie je možné. Väčšinou tak ide o prípady nemožnosti ispso facto či ipso iure (viď § 24 odsek 5 zákona). Pre ilustráciu je možné poukázať napríklad na nemožnosť overovať dokument, ktorý nie je v listinnej či elektronickej podobe (napr. nachádza sa na inom hmotnom substráte), dokument, ktorý síce v listinnej podobe je, ale jeho jedinečnosť nie je možné žiadnym spôsobom nahradzovať (napr. občianske preukazy či ďalšie úradné listiny podobného charakteru) či dokument, ktorého vierohodnosť môže byť obmedzená (napr. obsahuje škrty, prečiarknutia atd.) a ďalej dokumenty, ktoré obsahujú plastické prvky či dokumenty, ktoré už boli výsledkom autorizovanej konverzie. Vo všetkých práve uvedených príkladoch je použitie autorizovanej konverzie neakceptovateľné. Rovnako zanedbateľná nie je ani skutočnosť, ktorú je nutné mať v každom prípade na pamäti a ktorú zákonodarca upravuje značne redundantne, a síce, že pomocou procesu autorizovanej konverzie nedochádza k potvrdeniu obsahu samotného dokumentu v zmysle správnosti a pravdivosti údajov. Obsah dokumentu sa tak fixuje iba s ohľadom na úplnosť údajov. Rovnako autorizovanou konverziou dokumentov sa neoveruje súlad v dokumente uvedených údajov s platnými právnymi predpismi. Niektoré neduhy a problémy, ktoré zákon so sebou (potenciálne) nesie Pokiaľ bolo vyššie uvedené, aké možnosti nový zákon prináša, nie je v tejto súvislosti možné vyhnúť sa ani jednotlivým nedostatkom, ktoré v praxi po implementácii zákona hrozia, resp. môžu hroziť. Azda najväčším nedostatkom je práve nedostatočne nastavený režim bezpečnosti dokumentov doručovaných do dátových schránok. O tejto otázke bolo pojednané už vyššie, a preto je na tomto miesto vhodné iba pripomenúť, že text zákona sa nedokázal dobre vysporiadať s výmazom dokumentov (údajov) po tom, čo systém vyhodnotí takýto dokument ako nebezpečný s rizikom počítačového vírusu. Vyššie bolo rovnako odkázané i na jednotlivé problémy prístupu do dátových schránok (obzvlášť v prípade plurality subjektov danej entity, pre ktorú je dátová schránka zriadená). V súvislosti s dátovou schránkou sa však objavujú i ďalšie – obecnejšie a možno ďalekosiahlejšie - riziká. Napriek tomu, že zákon podáva úpravu mnohých právnych vzťahov, záhadou ostáva režim právnych vzťahov mortis causa čo do existencie samotnej dátovej schránky. Jednoducho povedané, nie je zatiaľ vyriešená otázka nakladania s dokumentmi v prípade, ak napr. fyzická osoba, pre ktorú bola dátová schránka zriadená, zomrie, resp. je prehlásená za mŕtvu. Podobný problém sa vynára aj v súvislosti so zánikom spoločnosti bez právneho nástupcu. Je teda celkom dobre možné, že v prípade, ak by mala príslušná právnická osoba napr. pohľadávky za ďalšími subjektmi (napr. zamestnancami atď.), ktoré by boli súdne nárokovateľné, resp. následne vynútiteľné i súdnym rozhodnutím, nie je možné reálne z dikcie zákona dedukovať, ako by sa v takomto prípade právnickej osobe doručovalo elektronicky do dátovej schránky a aký by bol i ďalší procesný postup zo strany príslušného štátneho orgánu. V súvislosti vyššie uvedeného sa javí ako problém nemalého významu i situácia, ak je v prípade fyzickej osoby zriadená dátová schránka fyzickej osoby, do ktorej sa doručujú rozhodnutia štátnych orgánov, orgánov verejnej moci, teda i súdov. Nepredstaviteľnou potom nie je skutočnosť, že takejto fyzickej osobe je doručené napríklad i súdne rozhodnutie o udelení trestu za spáchaný trestný čin. Otázkou, ktorá však ostáva nezodpovedaná je, aký faktický význam by následne malo súdne rozhodnutie o udelení milosti takejto fyzickej osobe za predpokladu, keď rozhodnutie o treste ostáva v elektronickej podobe v dátovej schránke takejto fyzickej osoby. Bez zamyslenia potom ďalej nie je, či takto nastavená dikcia zákona o elektronických úkonoch nemôže byť, cum grano salis, i v kontradikcii s ústavnoprávnymi a občianskoprávnymi inštitútmi, ako je napríklad právo na ochranu súkromia. Ďalším sporným momentom je finančná stránka zákona. Pochopiteľne, za jednotlivé porušenia ustanovení zákona môže príslušný orgán udeliť v správnom konaní i pokutu. Odhliadnuc od týchto finančných prostriedkov zákon ako taký nepočíta so zavedením poplatkov za zriadenie dátovej schránky. V prípade, ak by tomu bolo inak, mohlo by dôjsť celkom pravdepodobne k tzv. zmluvnému prímusu, teda k situácii, že by široké množstvo subjektov (u ktorých je zriadenie dátovej schránky mandatórne – viď vyššie) muselo za túto službu uhradiť príslušný poplatok. Tento aspekt by mal následne i druhú veľmi nebezpečnú rovinu – monopolné postavenie pri vyberaní takéhoto poplatku za zriadenie dátovej schránky. Záver Problematika elektronických právnych úkonov nie je vo vodách českého práva úplne nová, je však svojím spôsobom a do značnej miery unikátna. Sumárne povedané, zákon o elektronických úkonoch a autorizovanej konverzii dokumentov právne prostredie Českej republiky dopĺňa očakávaným spôsobom. Otázkou praxe však zostáva, do akej miery bude praktická implementácia jednotlivých ustanovení tohto zákona úspešná. Je možné uzavrieť, že jednotlivé rysy úpravy dátových schránok prinášajú praktické pozitíva pre každého, a to ako pre fyzické, tak i právnické osoby. Zmeny ocení predovšetkým ten, kto má v úmysle komunikovať s orgánmi verejnej správy efektívne, rýchlo a bez nutnosti zriaďovania aplikácií elektronického podpisu. Najväčšie praktické využitie zákona je možné očakávať najmä pri korporátnych subjektoch pri každodennej komunikácii so štátnymi orgánmi. Zákon sa však nedokázal vo svojej súčasnej podobe vyvarovať niektorým neduhom, ktoré častokrát stíhajú nové legislatívne počiny. Bude otázkou praxe a rovnako i ďalších legislatívnych spresnení, do akej miery bude možné účel zákona v čo najväčšej miere adaptovať na podmienky praktického využitia. Pro futuro nebude tiež bez záujmu sledovať, ako sa zákon zžije napr. s elektronickou formou (súdnych) rozhodnutí (najmä s ich doručovaním) či elektronickými podateľňami a elektronickými archivačnými systémami. V tejto chvíli však vzhľadom na súčasnú dikciu zákona (bez prípadnej zákonnej novely) nie je možné konštatovať, že zákon je bez ďalšieho komplexne použiteľný pre elektronickú justíciu.